Sumarizácia osobného svedectva Christine,
ktoré hovorila v rádiu www.jesusislordradio.info, dňa 29. júna 2018:

… museli sme vstávať skoro ráno, o 4 hod. ráno,  aby sme sa vydali celá osada na dlhú cestu, kde sa môže dobytok nažrať trávy a napiť vody. Pretože som sa nevedela hýbať, musel ma niesť môj brat. Až došlo k bodu, kedy ma nevládal niesť, zložil ma dole a začal mi vyčítať, aká som ťarcha pre neho ale aj pre celú rodinu. A že kvôli mne teraz zaostal za celou osadou a musí ich dohoniť… nechcela som veriť, že ma opúšta, ako odchádzal, počúvala som jeho odchádzajúce kroky, dokiaľ ich nebolo počuť…

Zistila som, že ma položil približne 2 metre od rozkladajúcej sa zdochliny a v blízkosti nebol žiaden lesný chodník, kadiaľ by chodili ľudia, zložil ma uprostred hlbokého lesa. V noci prichádzali divoké zvieratá ( jedná sa o štát Kene, kde sú naozaj divoké zvieratá, šelmy, hyeny, levy,..  ) a začali požierať zdochlinu, sledovala som, ako požierajú skostnatenú zdochlinu a takto to trvalo po tri dni a noci, ale mňa nechali tak, hoci som túžila po tom, aby ma zožrali, aby som už nebola na ťarchu mojej rodine a aby moje trápenie skončilo. Nakoľko som sa nevedela ani otočiť, ležala som tam po tri dni vo vlastnom moči a v stolici.

Na tretí deň došiel jeden muž z našej osady, keď sa dozvedel, že som ostala zanechaná a povedal mi, že ma odnesie naspäť. Ja som sa veľmi pred ním hanbila a som bola tak pokorená, pretože som si uvedomovala, ako zapácham a povedala som mu, že nikde nepôjdem, že ja si nezaslúžim žiť, ani moja vlastná rodina nestojí o tom, aby som žila. Ale on napriek tomu rozhodne stál za tým, že ma odnesie odtiaľto. Doniesol mi vodu a pokúšala som sa napiť, ale  vzhľadom na to, čo som prežila, voda v mojich ústach bola horká. Tak tá voda sa použila na to, aby som bola trochu očistená.  

Keď som prišla do osady, moja rodina sa divila, že som prežila, Prišlo raz ku mne nejaké dieťa ( zrejme už väščie ), donieslo plechovu konzervu / kaď a vyzvala ma, aby sme zápasili, kto vyhraje.., vzhľadom na to, čo o mne počula v osade, že som im na obtiaž. Nevedela som sa sama brániť, tak ma naložila to tej plechovej konzervy / kade…

Neskôr ma moja rodina odniesla na cestu, kadiaľ sa zvykne preháňať mohutné množstvo divokých zvierat. Mohutné, nie 50 alebo 100,…. Na poľnú cestu, po ktorej prejde masívne množstvo zveri a ostane zaprášená tá cesta, na takúto ma odniesli. Položili ma tam a čakali až zomriem, Keď divoká zver prišla a hnala sa, jedna časť týchto divokých zvierat sa rútila po mojej pravej strane a jedna po mojej ľavej strane a mne sa vôbec nič nestalo, Ani ma neudupali, ani ma nezožrali. Keď moji rodičia zistili, že ani tak som nezomrela, veľmi sa divili.

Môj otec nás opustil, nechcel žiadnu chromú v dome. Neskôr mi moja matka priniesla rádio a to bola moja jediná nádej a spoločnosť cez deň, Hľadala som nádej a lásku, vzhľadom na to, že celý život som prežívala odmietanie a bola som na obtiaž. Jedného dňa som počula správu v rádiu o prichádzajúcom mítingu PÁNA a JEHO PROROKA. Zaujalo a prekvapilo ma to, že po prvý krát som nepočula, aby vyžadovali najprv peniaze, vôbec nehovorili o peniazoch, ale hovorili iba o pokáni. Aby sme sa v pokáni navrátili k PÁNOVI a potom sa k nám PÁN navráti.

Tak som povedala mame o tomto stretnutí. Moja mama najala dvoch mužov a jednu ženu, aby ma odniesli na tento prichádzajúci míting PÁNA. Ľudia im hovorievali, že načo ma tam odnesú, že ani sa nedokážem, posadiť v autobude a že ak budú uzdravení nejakí ľudia, tak to budú takí, ktorí ochoreli počas života a niesú tak vážne chorí ako ja…. Prišiel deň nášho odchodu na stretnutie PÁNA. V sobotu sme činili pokánie aj v nedeľu, potom  keď prišiel BOŽÍ PROROK na stretnutie, ležala som vzadu pri bráne, aby ma vpredu neušlapali, tí, ktorí ma doniesli, boli vpredu pri epicentre mítingu, ja som sledovala chodníček, ktorý tam viedol a povedala som si v svojom srdci, že ak prejdem po tomto chodníčku, v skutku budem uzdravená PÁNOM.

Míting v nedeľu sme začali pokáním, potom prišiel PROROK BOŽÍ DR. OWUOR a začal k nám hovoriť, priviedol nás k PÁNOVI, prijala som PÁNA  a potom sa začal za nás modliť aj za uzdravenia. Ako sa tak modlil, ja som povedala jednej žene neďaleko mňa, že už som unavená, unavená z toho večného ležania. Hneď na to, ešte keď sa BOŹÍ MUŽ modlil, som začala v nohách pociťovať ihly, akoby veľa ihiel súčasne ma pichalo, chcela som sa poškrabať, ale som nemohla, lebo to nebolo na povrchu, ale hlboko vo vnútri, akoby v kostiach, veľa ihiel, akoby šili súčasne na viacerých miestách hlboko vo vnútri, od končekov prstov na nohách po kolená a celée nohy,… po celom tele

…  potom som počula hlas, ktorý mi povedal: ” CHRISTINE, POSTAV SA A CHOĎ! ” Ako som tak ležala na zemi, rozmýšľala som, ako sa môžem postaviť a chodiť?? Ako to ľudia robia?? Ja neviem, ako to mám urobiť, .. rozmýšľala som… a ako som takto rozmýšľala, hlas mi hovoril : ” CHRISTINE, POSTAV SA A CHOĎ!” A zrazu náhle som pocítila silu, ktorá ma zodvihla na nohy a začala som chodiť! 

Toto je svedectvo prvej uzdravenej chromej Christine v Keni, v roku 2006.

VĎAKA A SLÁVA PÁNOVI JEŽIŠOVI!